Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Významní dejatelia

Významní kultúrni a umeleckí dejatelia, ktorí pôsobili v Banskej Hodruši

Dionýz Ignác Stanetty (2. 3. 1710- 1765): sochár a rezbár, ktorý spolupracoval s rakúskym maliarom A. Schmidtom na dielach pre piaristov v Prievidzi, neskôr na dotvorení interieru kláštorného kostola hieronymitov na Vindšachte v rokoch 1758 - 1763. Jeho dielom je trojičný morový stĺp v Banskej Štiavnici. Podieľal sa aj na výzdobe kostolov vo Sv. Antone, Banskej Belej, Vyhniach a v Hodruši.

 

Andrej Sládkovič, vlastným menom Andrej Braxatoris (30. 3. 1820 - 20.4. 1872): ev. farár, básnik. Najvýznamnejší slovenský literát študujúci na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. K banskoštiavnickému štúdiu sa viažu jeho prvé literárne pokusy - príležitostné, gratulačné básne. V roku 1839-40 pôsobil ako vychovávatel' v meštianskej rodine Jána Pischla, kde spoznal jeho dcéru Máriu, inšpirátorku slávnej ľúbostnej skladby Marína. Báseň vytvoril z veľkého smútku a nenaplnenej lásky, keď sa Marína (Mária Pischlová) na žiadosť rodičov vydala za bohatého banskoštiavnického pernikára Juraja Geržu. V čase vrcholiacej inšpirácie Marínou básnik Andrej Sládkovič pôsobil v školskom roku 1842-43 ako vychovávateľ aj v Hodruši v rodine Lukáčovej. (Z tejto rodiny neskôr vzišiel významný slovenský básnik E. B. Lukáč.) Básnická skladba Marína vyšla v r. 1846.

 

Jozef Kopas (Kopasz) (? - ?): rím. kat. výpomocný učiteľ. V polovici 19. storočia prišiel do Banskej Hodruše za rím. kat. výpomocného učiteľa. V Hodruši pôsobil až do roku 1887. Podporoval upevňovanie slovenského národného povedomia a zapájal sa do organizovania divadelných predstavení v Hodruši. Skladal a zhudobnil cirkevné, hlavne vianočné piesne. Prispieval do Katolíckych novín a do Pútnika Spolku sv. Vojtecha. Bol to on, ktorý pochoval v januári 1849 padlých honvédov v Helle nad Hodr'Ušou (to potvrdzuje, že v Hodruši ako učitel' pôsobil najmenej od roku 1849 - 1887). 

 

Martin Hattala (4. 12. 1821 - 11. 12. 1903): rím. kat. kňaz, jazykovedec a kodifikátor spisovnej slovenčiny. Narodil sa v Trstenej. V rokoch 1848-50 bol rím. kat. kaplánom v Bzoviku a v Hodruši, potom stredoškolským učitel'om v Bratislave a od roku 1861 univerzitným profesorom v Prahe. Už počas viedenských štúdií zostavil stručnú gramatiku slovenčiny pre potreby pastoračnej praxe. V rokoch 1847-53 sa zúčastňoval na diskusiách o reforme Štúrovej slovenčiny. Jeho dielo Grammatica linguae slovenicae collatae cum proxime cognata bohemica, ktoré vydal v roku 1850, dokončoval v Hodruši. Toto dielo sa stalo základom pre jazykové zjednotenie Slovákov. Po definitívnom uzákonení jednotnej spisovnej slovenčiny napísal z poverenia osobitného výboru Krátku mluvnicu slovenskú (Bratislava 1852), normatívnu príručku spisovnej slovenčiny, základ jazykového zjednotenia Slovákov. Venoval sa aj štúdiu češtiny a slovanských jazykov. Vydal viaceré odborné jazykovedné diela. Publikoval v odborných časopisoch: Časopis českého musea, Krok, Národné listy, Osveta, Pokrok, Svetozar. Zomrel ako 78-ročný v Prahe.

 

 Pavol Gerengay (6. 1. 1825 - 16. 4. 1895): ev. farár, spisovatel', učitel' hudby a spevu. Narodil sa v Král'oviciach - Krnišove. Študoval na ev. Iyceu v Banskej Štiavnici, kde sa zapájal do činnosti Ústavu reči a literatúry československej. V škol. roku 1844-45 prispieval do literárneho časopisu Prostonárodný zábavník a tiež spravoval knižnicu Ústavu. Ďalej študoval v Levoči, Prešove, teológiu v Bratislave a na univerzitách v Jene a v Halle. Po skončení univerzitných štúdií v Jene a v Halle, najprv kaplán, od roku 1849 do 1858 ev. farár v Hodruši. Potom odišiel do Bátoviec. Svojimi článkami s cirkevnopolitickou a náboženskou problematikou, ale aj na obranu slovenčiny a problémoch cirkevných škôl prispieval do časopisov a kalendárov: Evanjelicko-Iuteránsky kalendár, Cirkevné listy, Slovenské noviny, Obzor, Slovenské pohl'ady, Pešťbudínské vedomosti a ďalších. V roku 1856 v Banskej Štiavnici vyšla jeho Oltárna reč. Venoval sa aj hudbe, ktorú i vyučoval. Skladal a harmonizoval duchovné piesne. Skladba Rozpomienka na Sitno bola vydaná v r. 1860 vo Viedni. Tlačou vyšla jeho príležitostná kázeň a skladba pre klavír venovaná Ľudmile Kuzmányovej. Z jeho pesničiek sa stala najznámejšou Teč vodička, teč!. Bol tiež autorom evanjelickej cirkevnej piesne Spočívej též již v pokoji, na text Karola Kuzmányho. Zomrel v Bátovciach vo veku 70 rokov.
Z pera Pavla Gerengaia sa zachovala báseň ospevujúca Hodrušu, ktorú kronikár Ladislav Chomenský zachytil v ručne písanej kronike Banskej Hodruše z roku 1980. Podobne po Pavlovi Gerengaiovi zostali v maďarčine zápisky Dejiny obce Hodruša od najstarších čias.

 

Pavol Hečko (8. 6. 1825 - 24. 6. 1895): ev. farár, pedagóg a publicista. Narodil sa v Dolnom Srní, študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Teológiu a filozofiu v Bratislave. Potom pôsobil ako vychovávatel' v Záturčí, potom bol kaplán v Kostolnom, 1853-57 v Békescabe a 1857-58 v Banskej Štiavnici. Od roku 1858 bol ev. farár v Hodruši, kde žil až do svojej smrti v r. 1895. Zapojil sa do slovenského verejného, kultúrneho a spoločenského diania. Vo svojich literárnych dielach a článkoch sa venoval pedagogickým problémom, národným dejinám, národnej filozofii a gnozeológii. Vytvoril koncepciu slovenskej národnej výchovy. Na prvé miesto výchovy kládol výchovu k ľudskosti, rovnakú pre všetkých ľudí. Filozoficko-pedaogickými článkami prispieval do časopisov Orol, Priatel' školy a literatúry, Konfesionálna škola a i. Súvislý obraz o jeho filozofických osnovách výchovy podáva článok Slovenský vedomec a slovenská veda, ktorý vyšiel v Letopise Matice slovenskej, ročník 1868. Je autorom 9 knižných prác a množstva článkov takmer vo všetkých slovenských časopisoch a novinách. Medzi jeho diela patria: Kratičká historie uherské zeme (Szarvas 1855), Krátky zemepis (Gyula 1856) a ďalšie. Zomrel v Hodruši vo veku 70 rokov.
 


 


2857813

Úvodná stránka